Jednej noci sníval sa mi
nezvyčajný sen:
Pán a ja - my dvaja len,
sme sa brali spolu sami
popri mori piesčinami.

Pred zrakom mi vyvstávali
príhody a udalosti
z celej mojej minulosti;
pri každej sa za mnou tiahli
stopy v piesku dvoje:
Pánove a moje.

Posledný keď výjav mihol sa mi,
obrátil sa zrak môj vzad
za tými v piesku šľapajami,
a pozorujúc tak ich sledy,
vidím, že ich kedy-tedy
bol len jeden rad;
druhý vytrácal sa kdesi,
a to dokonca práve vtedy,
keď stíhali ma strasti, biedy
a útrapy a žiale,
a neboli veru malé.

Čo si myslieť o tej veci?
„Ako je to možné, Pane,“
vravím, „veď si prísľub dal mne,
že, ak za Tebou sa dám,
budeš so mnou vždy a stále,
neopustíš ma – nuž ale
vždys´ ma nechal, keď mi Teba
práve najviac bolo treba.

Ako pochopiť to mám?“
„Moje drahé, drahé dieťa,“
povedal mi na to Pán,
„večnou láskou milujem ťa,
nikdy neopustil som ťa,
nikdy teba nenechám;

bol som s tebou po všetok čas prešlý,
a že za tie smutné doby bied
stôp, len jeden zavše vidíš sled,
to ťa vtedy moje ruky niesli.“